Mizantrop

Hra rozpitváva také aktuálne a vzrušujúce témy, ako sloboda slova, súkromná autonómia druhého, nestálosť vkusu, hranice pravdy, úskalia spoločenského života, neurčiteľný prechod medzi empatiou a bezcharakternosťou, medzi toleranciou a zbabelosťou. Ukazuje to, čo je najťažšie uchopiť , ako sa eroduje, rozpadáva jedna komunita, ako sa zničí jedna skupina ľudí, ktorých spája spoločný záujem, spoločné klamstvo alebo len jednoduchý štatistický fakt. Alceste sa vždy s každým poháda, s ničím nesúhlasí, má vždy odlišný názor na všetko, predsa len je vytrvalým členom jednej skupiny priateľov, alebo „priateľov“. Podľa neho treba vždy hovoriť pravdu, každému treba povedať tvrdo do očí, čo si o ňom myslíme. Neustála, neúnavná kritika je jedinou šancou na to, aby svet, ktorý je beztak zhnitý, nezhnil definitívne. Aby sa existencia podľa etických pravidiel nestala absolútne beznádejnou. Podľa Alcesta jeho kamarát je pätolízač a slaboch, jeho láska je žena, ktorá si každého muža omotá okolo prsta, obľubuje bezcharakterné hry, zneužíva svoju intelektuálnu nadradenosť. Ostatní ešte malichernejšie, ešte nevypočítateľnejšie manévrujú medzi morálnymi pravidlami a nepravidelnosťami, vždy platí to, čo im príde vhod. Je základným pravidlom, že za chrbtom tých druhých je možné vykonať hocičo, len aby sme sa nedozvedeli o tom, kto o kom čo šíri, kto koho viní, haní, žaluje.