Liliomfi

Dvaja divadelní pútnici cestujú po Maďarsku. Sú mladí, veselí, fešní, talentovaní, tešia sa zo života. Zaplietajú sa rôznych dobrodružstiev a lások, tak často a pravidelne ako všetci ostatní mladí. Popritom získajú diváci náhľad do bežného života maďarského vidieka: ich zvyky, zvláštnosti, boje, radosti a trápenia.

O nás, hercoch, divadelníkoch, komediantoch rozpráva dielo Szigligetiho so sviežosťou, radosťou, a zároveň s akousi hmlistou melanchóliou, ako keď si človek na vrchole svojho šťastia uvedomí, že všetko sa raz skončí.

„Veselohra spoločnosti“ – píše Szigligeti, a oplatí sa brať vážne tento prívlastok. Jej hlavnou postavou sú herci: Liliomfi a Szellemfi, deti času. Provokatéri a zabávači svojho okolia. Utešia a pridržia zrkadlo tým, s ktorými ich spája osud. Obe strany tej istej tváre, sťa klaunov: smutná a veselá. Byť hercom v dnešnej dobe nie je šmrnc, ale blúznivá posadnutosť. Veselosť a žiaľ tejto masky sú dve tváre tejto posadnutosti. Na pobreží mora stojí postava (Zampano, alebo Szellemfi?), jeho obrysy sa pomaly strácajú v diaľke. Že kto to bol, nevieme, jeho stopy ešte stráži piesok na pobreží, kým nezosilnie večerný vietor…

Nešťastnú aktualitu prepožičiava tomuto príbehu i smrť jedného z najúspešnejších režisérov, Károlya Makka spred niekoľkých dní. Filmom Károlya Makka vstúpili Liliomfi a Szellemfi medzi slávne klaunské dvojice. Zaujímavým prídavkom je to, že pápež talianskych filmov, Federico Fellini v tom istom období uvádza svoj film o putovných artistoch, Cestu. Mnohokrát komická súťaživosť i spolupatričnosť pána a sluhu je dávnou témou umenia. Don Quijote a Sancho Panza, či Don Giovanni a Leporello Mozartovej opery sú čarovným obrazom tohto vzťahu.Ale takými sú aj Stan a Pan, či Estragón a Vladimír z Beckettovho Čakania na Godota. Súčasne sú nemotorní, nešikovní, a zároveň čistí a nevinní i vtedy, keď sa zapletú do nejakej neplechy…